Od srdca k srdcu: háčkované chobotnice pre predčasne narodené deti
Kto vie, prečo predčasne narodené deti vo svojom inkubátore zvierajú chobotnicu z čistej bavlny, ktorá je farebná a veselá a ktorú pre ne háčkovali celkom cudzie ženy? Možno je to príjemný pocit pre malé ručičky, uchopiť tú jemnú vec tam, v nevľúdnom v inkubátore. Alebo pociťujú tú lásku a starostlivosť, ktorú tieto ženy vkladajú do priadze?
Je to celkom udivujúce, ale zdá sa, že predčasne narodené deti, ktoré môžu objímať malé háčkované chobotnice, sa cítia bezpečnejšie a vyvíjajú sa rýchlejšie ako tie, ktoré tieto chobotnice nemajú. Ramená chobotnice im pravdepodobne pripomínajú pupočnú šnúru a mäkkosť háčkovanej figúre v nich vyvoláva pocit ako vo vnútri maternice. Poole Hospital v Anglicku zverejnilo toto zistenie.
Jedna taká je aj hore spomínaná chobotnicová dobročinnosť. „Rada háčkujem,” – hovorí o sebe Erzsébet – „a považujem to za veľmi peknú iniciatívu. Kamkoľvek idem, vždy mám pri sebe háčik. Moje dcéry sa mi najskôr smiali. „Mami, len toto nie!” – hovorili, a keď som začala háčkovať aj na letisku, tak si radšej presadli. Potom uplynulo niekoľko rokov a teraz sú už na mňa hrdé, dokonca háčik sami chytia do ruky. Vidia, že koľko ďakovných listov dostávam od nemocníc a od mamičiek. Pochopili, že robiť dobré v prospech iných je fajn. Že sa dá žiť aj aktívne; a ako užitočne strávený čas môže zmeniť ich vlastný život a život iných. Maličkosť, ktorú robíte z láskavosti – a zasiahne až k srdcu druhého človeka. Ja verím v tom, že aj takto sa môžete žiť a pracovať. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako zmeniť naše prostredie a túto mentalitu chcem reprezentovať aj v politike.”
Rozhovor: PhDr. Erzsébet Janits, spoluzakladateľkou občianskeho združenia Veselé chobotničky o.z.
Je to celkom udivujúce, ale zdá sa, že predčasne narodené deti, ktoré môžu objímať malé háčkované chobotnice, sa cítia bezpečnejšie a vyvíjajú sa rýchlejšie ako tie, ktoré tieto chobotnice nemajú. Ramená chobotnice im pravdepodobne pripomínajú pupočnú šnúru a mäkkosť háčkovanej figúre v nich vyvoláva pocit ako vo vnútri maternice. Poole Hospital v Anglicku zverejnilo toto zistenie.
Jedna taká je aj hore spomínaná chobotnicová dobročinnosť. „Rada háčkujem,” – hovorí o sebe Erzsébet – „a považujem to za veľmi peknú iniciatívu. Kamkoľvek idem, vždy mám pri sebe háčik. Moje dcéry sa mi najskôr smiali. „Mami, len toto nie!” – hovorili, a keď som začala háčkovať aj na letisku, tak si radšej presadli. Potom uplynulo niekoľko rokov a teraz sú už na mňa hrdé, dokonca háčik sami chytia do ruky. Vidia, že koľko ďakovných listov dostávam od nemocníc a od mamičiek. Pochopili, že robiť dobré v prospech iných je fajn. Že sa dá žiť aj aktívne; a ako užitočne strávený čas môže zmeniť ich vlastný život a život iných. Maličkosť, ktorú robíte z láskavosti – a zasiahne až k srdcu druhého človeka. Ja verím v tom, že aj takto sa môžete žiť a pracovať. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako zmeniť naše prostredie a túto mentalitu chcem reprezentovať aj v politike.”
Rozhovor: PhDr. Erzsébet Janits, spoluzakladateľkou občianskeho združenia Veselé chobotničky o.z.